Mária Rapanová: Najprv musíte horieť, aby ste mohli vyhorieť

Google+ Pinterest LinkedIn Tumblr +

Viete, aký je to flexibilný pracovný čas? Keď nesledujú kedy do práce prichádzate a kedy odchádzate. V O2 to tak majú. Pretože podľa Márie Rapanovej, ktorá tam šéfuje HR oddeleniu, je dôležité pozerať sa na človeka ako na „človeka“, nielen ako na pracovníka.

FOTO: Jaroslav Novák

Od toho sa odvíja viacero zaujímavých vecí, o ktorých sme sa s Máriou porozprávali. Mimochodom, čoskoro ju budete môcť počuť aj v diskusii na tému Work Life Balance by O2 v rámci konferencie FutureNow Festival.

FOTO: Jaroslav Novák

Zažili ste desiatky pohovorov aj v rámci pôsobenia v O2. Na čo by ste sa v pozícii kandidátky vy zamerali?

Určite by som si čo najviac naštudovala o firme, do ktorej som prišla na pohovor. Dnes je úplne iná doba… vygooglite si čo chcete, sociálne siete vám dávajú možnosť pozisťovať si kopu referencií a informácií od ľudí, ktorí reálne vedia povedať, ako to v danej firme chodí. Ako HR veľmi radi vidíme, že sa kandidát na pohovor pripravil a vie, čím sa firma zaoberá. Samozrejme, že nemusí ísť do hĺbky, napríklad do výročných správ, ale aspoň v základe rozumie o čom je biznis vo firme. To je veľká pridaná hodnota.

Aké osobnostné črty potrebujú mať študenti, aby sa o nich firmy pobili?

Ja hľadám staré dobré základy, ako sú trpezlivosť, odhodlanie, výdrž, flexibilita, sústredenie a hlavne zodpovednosť.

FOTO: Jaroslav Novák

HR sa venujete už 26 rokov. Čo sa za ten čas najviac zmenilo?

Najväčší rozdiel je, že dnes ponuka práce výrazne prevyšuje nad dopytom v mnohých oblastiach. Dnes si vyberajú kandidáti a predtým si viac vyberali zamestnávatelia. Tomu sa prispôsobil aj pohľad, akým sa zamestnávateľ díva na trh.

V O2 sa vo veľkom venujeme employer brandu. Snažíme sa čo najviac otvárať svoju “vnútornú kuchyňu” a reálne ukázať záujemcom, aj prostredníctvom našich zamestnancov, ako sa cítia vo firme, aká je u nás atmosféra, kultúra, aký je to pocit pracovať pre O2. Zameranie na to, byť žiadaným zamestnávateľom, je veľká zmena v porovnaní s minulosťou. Vnímame, že niektorí vidia v O2 iba predajne a nevidia tú firmu za tým s celou svojou štruktúrou od marketingu, cez právne, ľudské zdroje… takže sa snažíme investovať do povedomia o tom, že O2 je zaujímavý zamestnávateľ.

FOTO: Jaroslav Novák

Zo strany kandidátov vnímam oveľa viac hľadanie zmyslu a vyberanie si zamestnávateľa nielen podľa značky či sexy mena. Viac sa pozerajú na to, čo ich bude baviť a čo nie. Je tu zároveň aj väčšia možnosť aj ochota ísť pracovať do zahraničia.

Čo si myslíte, že je z manažérskeho hľadiska najdôležitejšie pri práci s ľuďmi?

Vnímať ľudí ako osobnosti a nie iba ako zamestnancov. Každý je v prvom rade človek – individualita, ktorého ťažko vtesnáte do krabičiek, poučiek a vzorcov. To je jediná cesta, ako sa dá z manažérskeho pohľadu dobre fungovať so zamestnancami.

V rámci festivalu FutureNow sa zúčastníte diskusie Work-life balance. Máte pocit, že vy ste ho našli?

Ja celkom bojujem s týmto slovným spojením, pretože si nemyslím, že život a práca je niečo, čo treba balansovať. Jedno – práca je súčasťou druhého, väčšieho – života. Zamestnanec je človek, ktorý rieši množstvo vecí vrátane práce, a tá je len menšia časť toho všetkého. Preto ich netreba balancovať, ale nájsť spôsob, ako budú fungovať spoločne a ako sa jedno bude stávať súčasťou druhého.

Ako sa k tomu snažíte dopomôcť v O2?

Myslím, že to vychádza z toho, že vnímame zamestnancov v prvom rade ako ľudí. To nám umožňuje nastavovať firemnú kultúru nielen ako prostredie, ktoré je príjemné pre prácu, ale primárne tiež ako prostredie, v ktorom sa nesnažíme na ľudí tlačiť a dostávať z nich nezmyselné výkony. Neočakávame, že budú pracovať cez dovolenku alebo večer odpisovať na maily. Vnímame, že majú aj iné veci na riešenie.

Veríme, že v atmosfére a kultúre dôvery a zodpovednosti potom môžeme poskytovať benefity, ako úplne flexibilný pracovný čas – nesledujeme dochádzku, primárne nás zaujíma, či je jeho práca spravená, a benefit ako homeoffice je u nás úplne bežný. Som presvedčená, že množstvo zamestnancov pracuje u nás práve kvôli tomuto prístupu.

FOTO: Jaroslav Novák

V našej kultúre mi môj šéf bežne nevyvoláva v noci, preto keby mi už volal, tak ho na 100% zdvihnem, pretože viem, že ide o niečo fakt súrne. A na druhej strane, keď sa mi ráno prihodí niečo, čo budem musieť riešiť, nebudem čakať do konca pracovnej doby, vyriešim to hneď, aj s tým vedomím, že už mám pracovnú dobu. Takto to my v O2 pokladáme za normálne. Podstatné je, či prácu spravím a či je môj výkon dobrý. Myslím, že rozdeľovanie na prácu a voľno vedie iba k týčeniu hraníc a že to je slepá ulička. Mali by sme skôr hľadať spôsob, ako ich vhodne skĺbiť, ako ich obmedzovať jednu kvôli druhej.

Ako by ste definovali pocit vyhoretia alebo “burn out”, ktorému dnes podlieha stále viac mladých ľudí?

Ako stratu energie, motivácie, chuti do práce a zmyslu.

Ako človek na sebe spozoruje, že má príznaky vyhoretia?

Nechce sa mu chodiť do práce, všetko ho otravuje, vadí mu, prokrastinuje. Ide na šetrný výkon, je unavený, nevládze a niekedy má až depresívne sklony. Nevidí zmysel svojej práce.

Sú ľudia v určitom type zamestnania alebo s určitými povahovými črtami náchylnejší na “vyhoretie”?

Hovorí sa, že primárne sa vyhoretie týka ľudí v tzv. pomáhajúcich profesiách alebo ešte aj v pozíciách, kde veľa pracujete s ľuďmi. Postihuje najmä ľudí, ktorí majú od seba buď príliš vysoké očakávania alebo majú naopak veľmi nízke sebahodnotenie a horšie zvládajú stres. Ja súhlasím s najnovším trendom, ktorý hovorí, že primárne ide o sociálne faktory viac ako o tie individuálne, tz. viac za vyhoretie môžu faktory externého typu ako moje osobné povahové nastavenie.

Spomínali ste prácu s ľuďmi a pomáhajúce profesie… môžete nám to priblížiť?

Práca s ľuďmi je veľmi emočne náročná. Málokto to zvládne bez toho, aby si po určitom čase nenasadil cynickú masku a nepozeral na ľudí ako len na ďalší problém a to je práve jeden z príznakov vyhoretia. V pomáhajúcich profesiách ako doktor, sestra a pod. je to celkom viditeľné, keď už prídu do tohto štádia.

FOTO: Jaroslav Novák

Ako je to s vyhoretím u študentov?

V škole je to najmä externý faktor. Je to v súťaživosti a o tom, že sme tlačení spoločnosťou do niekedy až nezmyselných výkonov, ktoré sú priam nezvládnuteľné ľudskými silami.

Prečo sa vyjadrenia typu “mám veľa roboty”, “nemám čas”, “som workoholik” stávajú tým, čo je považované za normálne?

Pretože naša kultúra je prehnane zameraná na výsledok, výkon, trvalo udržateľný rast a úspech, ako keby nič iné nemalo hodnotu a zmysel v našom živote.

Ako vidíte budúcnosť? Myslíte, že sa to bude ešte zhoršovať?

Verím, že aj vďaka tomu, že sa o týchto problémoch hovorí oveľa viac ako v minulosti, ľudia sa naučia dávať si pozor, budú vedieť identifikovať prvé príznaky a budú aj vedieť, ako s tým pracovať. Verím a dúfam, že v budúcnosti toho bude menej.

FOTO: Jaroslav Novák

Prečo sa mnoho ľudí nechá dohnať až do stavu vyhoretia?

Chýbajúci pocit uznania, kariérny rast, honba za peniazmi… a tiež pocit naplnenia, ktorý práca dáva. Niektorí ľudia nachádzajú hlavný a možno aj jediný pocit naplnenia práve v práci. Zároveň si myslím, že tam hrá rolu aj nevedomosť toho, ako pracovať s únavou a so stresom. Nepoznajú metódy ako relaxovať, nevedia, ako si nastaviť celkové životné fungovanie do vhodného tempa tak, aby to neprepálili.

Ako môžeme spozorovať “blížiace sa vyhoretie” u kolegov alebo kamarátov a ako im pomôcť?

Dobrá pomôcka je, že obvykle sa to stáva ľuďom, ktorí sú dobrí a zodpovední pracovníci a zrazu vidíte, že sa niečo mení. Niekto povedal, že najprv musíte horieť, aby ste mohli vyhorieť, a ja s tým súhlasím. Keď u človeka, ktorý dáva veľa energie do práce, podáva výkony a je vzorom pre ostatných, zrazu vidíte, že napríklad začne prácu flákať, je to určite prvý vážny príznak, že niečo nie je v poriadku. Môže sa to týkať situácie doma alebo inej oblasti jeho života, ale väčšinou to súvisí práve s vyhorením v práci.

Čo by mal s takýmto človekom spraviť šéf alebo jeho manažér?

Určite s ním hovoriť. Vysvetliť mu, čo je vyhorenie, poskytnúť mu užitočné zdroje, kde si o danej problematike môže naštudovať. Vyjadriť mu podporu v zmysle, že to teraz neznamená, že si nájdeme niekoho iného, práve naopak, spoločne hľadať cesty, ktoré by pomohli.

FOTO: Jaroslav Novák

Čo tu môže pomôcť, je veľmi individuálne. Ako som spomínala, ľudia sa ťažko vtesnávajú do škatuľky, a toto je presne ten prípad. Poznám prípady, kedy to chcelo si od práce oddýchnuť na niekoľko rokov, pri iných stačila niekoľkotýždňová dovolenka. Záleží aj od toho, nakoľko si vyhoretie človek pripúšťa a považuje ho za vážny problém, a či je reálne ochotný niečo meniť, aby sa posunul ďalej. Pretože z krátkodobého hľadiska to vyriešite zmenou práce, máte novú energiu a motiváciu, no pokiaľ nepochopíte, že tie interné faktory sú vo vás, a vy sa musíte naučiť robiť veci inak, tak do toho štádia prídete zákonite znova.

Ako môžu organizácie prispôsobiť pracovné prostredie a kultúru tak, aby predchádzali vyhoretiu zamestnancov?

My v O2 skúšame dávať veľkú dôveru našim zamestnancom a hľadáme ľudí, ktorí majú silný pocit spoluúčasti, a zodpovednosť potom nechávame na nich, oni sa rozhodujú kedy a kde robia svoju prácu, nechávame im úplnú časovú flexibilitu. Poskytujeme im dovolenku vysoko aj nad rámec zákonných nárokov. Čo sa týka manažmentu, vieme, že tlak na výkon sa nedá zvyšovať do nekonečna a bezchybnosť neexistuje. Snažíme sa nevytvárať stres na zamestnancov.

Je známy fakt, že workoholici zvládnu vykonať viac práce a dobre, čo môže u ich manažérov vyvolávať nutkanie pridávať im stále viac úloh. Ako zamedziť to, aby bola firma spúšťačom “burn-outu” u šikovných zamestnancov?

Myslím si, že aj manažérov je potrebné v tomto smere vzdelávať. Treba im vysvetliť, že zamestnanec je človek v rôznych životných štádiách, od ktorých sa odvíjajú aj jeho potreby. To znamená, že keď je niekto mladý a bez rodiny, možno pracuje viac, lebo ho to baví, no akonáhle príde do štádia zakladania rodiny, jeho priority sa menia. Neznamená to, že sa nevráti k tomu, že práca bude opäť jeho priorita, no náš život je sínusoida, a v čase sa mení aj naše zameranie na prácu. Ďalej musíme manažérov vzdelávať v tom, že aj ten najväčší ťahač v tíme vyhorí, pokiaľ to prepísknu a naložia mu priveľa. Treba im vysvetliť, čo je vyhoretie, aké sú príznaky, ako postupovať, keď už k tomu príde, a čo je ešte dôležitejšie – ako mu predísť.

Dnes je stále viac freelancerov, ktorí sú pánmi svojho času. Pri takýchto podmienkach ľudia prestávajú rozlišovať tradičný pojem “osobný život” a “pracovný život”. Môže byť aj toto príčinou vyhoretia?

Vyhoretie má interné faktory – v rámci charakteru človeka ako takého a potom externé. To je pre mňa dôkazom toho, že sa vyhoretie nedá zvalovať iba na zlého šéfa alebo manažéra, ale že je to rovnako aj o človeku. Túžba po naplnení a ocenení, súťaživosť, vysoké očakávania od seba samého… to môžu byť príčiny u ľudí, ktorí sú pánmi svojho času a pracovného nasadenia.

Väčšina ľudí zvláda určitú mieru stereotypu, ale podľa môjho názoru taká tá úplne monotónna a stereotypná práca dokáže po čase vyhorieť úplne každého.

Môže byť príčinou, že nevieme kvalitne využiť svoj voľný čas?

Určite áno, je dôležité nájsť si, čo ma najviac zrelaxuje, lebo na to nie je jedna odpoveď. Väčšina ľudí vám povie – šport, ale zďaleka nie na každého šport pôsobí relaxačne. Musím sám najskôr hľadať, čo mi vyčistí hlavu a pomôže mi dať do stavu, že vypnem. To môže byť meditácia, šport, maľovanie, čítanie, prechádzky, čokoľvek.

Najprv to treba objaviť a potom to musím začať považovať za dôležitú súčasť života, ktorú zaradím do svojho programu. Nie niečo, čo budem robiť, keď mi zostane čas.

FOTO: Jaroslav Novák

Rýchle otázky

Ako sa vy resetujete po práci?

Čítam a plávam. Jedno i druhé mi výborne čistí hlavu, takže veľa čítam a veľa plávam.

Keby ste mali mladému človeku odporučiť do čoho by mal investovať rok svojho času, čo by to bolo?

Do spoznávania sveta v zahraničí. Do spoznávania iných kultúr, iných spôsobov života a iných jazykov.

Aký zvyk, ktorý ste implementovali v posledných rokoch pozitívne ovplyvnil váš život?

Uvedomenie si, že venovanie času samej sebe nie je oberanie času pre moju rodinu alebo prácu, ale je to nevyhnutná investícia do mojej duševnej rovnováhy a do duševného zdravia a že ju musím brať rovnako vážne ako čas, ktorý venujem práci.

Ďakujeme za rozhovor!

Share.

About Author

Avatar

Aj keď mám za sebou štúdium IT a manažmentu, vždy ma to ťahalo k písaniu. Pracujem ako copywriter v reklamnej agentúre, a okrem toho sa venujem rozhovorom so zaujímavými ľuďmi. Vďaka Night of Chances som si rozšírila obzory a stretla množstvo inšpiratívnych osobností... Keď sa už vzdialim od pera, najradšej idem na hory - v lete turistika, v zime snowboarding.

Leave A Reply